SND – Sme Národn‪é‬ Slovenské národné divadlo

Monumentálna opera Eugena Suchoňa Svätopluk sa tento víkend vracia na javisko Opery SND. Na dlhšie obdobie pôjde o poslednú príležitosť si ju opäť vychutnať, keďže v budúcej sezóne sa na javisku našej prvej scény neobjaví.  

“Operná škola na Slovensku je istým spôsobom - čo sa týka počtu skladateľov - úzka. Ale tam, kde autori realizovali svoje diela, vidieť, že sú to diela premyslené, prekomponované,” zamýšľa sa nad slovenskou opernou tvorbou režisér aktuálnej inscenácie Roman Polák. “Bol som mnohokrát šokovaný, ako títo naši hudobní skladatelia vedeli vnímať dramatickú situáciu. Je to akýsi gesamtkunstwerk, wagnerovský prvok. Svätopluk je náš Prsteň Niebelungov. Jedno obrovské, komplikované, ale zmysluplné dielo.”

Hra je predovšetkým rodinnou tragédiou - príbehom otca, proti ktorému sa vzbúria jeho synovia. On im chce odovzdať všetko čo nadobudol a oni sa o to hádajú. Pokúša sa však vytvoriť rovnocennú paralelu medzi tragédiou rodinnou a spoločenskou. 

Autor hudobného naštudovania, dirigent a zároveň riaditeľ Opery SND Martin Leginus približuje jej hudobné kvality: “Kým Krútňava je láska na prvé počutie, Svätopluk je v tomto náročnejší na konzumáciu. Vnímam Svätopluka ako najkvalitnejšie operné dielo z pera slovenského skladateľa. Keby som mohol, tak by som sa tou inscenáciou chcel podeliť so všetkými milovníkmi opery. Návštevou našej inscenácie by odhalili krásu tohoto monumentálneho diela.”

“Kam sme sa dopracovali za tých 1000 rokov, to nech si divák pokúsi sám sebe pomenovať a nájsť nejaké východisko z toho, kam sme dospeli,” pozýva divákov režisér Roman Polák.

Mecenášstvo v divadlách sa datuje už od staroveku, keď bohatí a vplyvní jednotlivci finančne podporovali umelcov a divadelné produkcie. V rímskom impériu napríklad patricijovia a cisár Augustus investovali do divadelných hier, v stredoveku boli divadlá väčšinou podporované cirkevnými inštitúciami a neskoršie aj panovníkmi a šľachtou.

Slovenské národné divadlo v týchto dňoch nasledujúc vzor mnohých svetových a európskych divadiel a galérií spustilo Klub priateľov a mecénov SND. „Každý, kto investuje do divadla – akéhokoľvek, nielen nášho, či už kúpou vstupenky, alebo tým, že sa stane členom mecenášskeho klubu, prispieva k zlepšovaniu tejto krajiny,“ hovorí o podpore generálny riaditeľ SND Matej Drlička.

„Za tridsaťpäť rokov od Nežnej revolúcie vygenerovala Slovenská republika množstvo úspešných ľudí, ktorí majú prirodzenú potrebu vrátiť niečo do spoločnosti. Aj keď sme mladá krajina, sme členmi EÚ, transatlantického paktu, prijali sme euro, jednoducho sme zdravá európska spoločnosť a toto k nej patrí – investícia do kultúry a vzdelania a do mnohých verejnoprospešných projektov. Patrí to k úspešnej spoločnosti,“ uvádza riaditeľka komunikácie SND Barbora Šajgalíková.

Jeden z prvých darcov – výkonný riaditeľ spoločnosti SOITRON Ondrej Smolár hovorí: „Kultúru mám rád, pochopil som koncept, že peniaze v kultúre sú vždy obmedzené a neisté. Kto iný, ak nie ľudia, ktorí majú kultúru radi, jej majú skúsiť pomôcť. Ani som nemusel dlho rozmýšľať, či chcem alebo nechcem prispieť.“

Prečo ľudia vlastne dávajú prostriedky divadlám, prečo podporujú umenie? Na otázku: „Prečo ste venovali prostriedky konkrétnej inštitúcii?“ ľudia v jednom prieskume najčastejšie odpovedali: „Pretože ma o to požiadali.“ Naopak, 14 % opýtaných, ktorí nikam peniaze nedarovali a neposlali, uviedlo, že tak neurobili preto, lebo ich o to nikto nepožiadal. Aj to svedčí o tom, že darovanie peňazí nie je inštinktívne, je to niečo, čo sa ľudia musia naučiť robiť. 

Ako funguje novozaložený Klub priateľov a mecénov SND, ako doň vstúpiť, aké výhody a benefity získajú tí, ktorí sa stanú podporovateľmi a mecénmi, ale aj zaujímavé prípady dobrej praxe z USA a európskych kultúrnych inštitúcií sa dozviete z úst generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku, riaditeľky komunikácie Barbory Šajgalíkovej a jedného z prvých darcov – výkonného riaditeľa spoločnosti SOITRON Ondreja Smolára.

Po polstoročí od svetovej premiéry prichádza na javisko Baletu Slovenského národného divadla dielo ďalšieho svetového choreografa sira Kennetha MacMillana Manon. Príbeh nevinného dievčaťa, ktoré sa postupne mení na kurtizánu a napokon na zbedačenú prostitútku. Príbeh o pokušení, láske i utrpení, ako ich do hedonistického Paríža zasadil autor literárnej predlohy Abbé Prévost. 

Bratislavská premiéra, ktorá bude 22. marca, sa môže pýšiť hneď dvoma prvenstvami – do slovenského baletného repertoáru vstúpi dielo, ktoré na Slovensku doteraz ešte žiadny súbor neinscenoval. Balet SND bude zároveň prvý slovenský súbor, ktorý uvedie celovečerné MacMillanovo dielo.

MacMillanova Manon má všetko, čo by si divák od divadelného predstavenia mohol sľubovať: romantický príbeh, spaľujúcu vášeň, morálnu dilemu, humor, neveru, vraždu, utrpenie chudobných i márnotratnosť boháčov, bohatú kostýmovú a scénickú výpravu, nádhernú hudbu Jula Masseneta a v neposlednom rade ukážku choreografického majstrovstva. 

„Kľúčové k nazeraniu na túto inscenáciu je pochopiť filozofiu a zámer choreografa, podľa ktorých je pre Manon horšie žiť v chudobe, ako sa predávať. Život v chudobe je pre ňu pomalým umieraním. Akoby chudobný človek ani nežil. Preto je pre ňu oveľa morálnejšie predať sa a žiť na tie pomery veľmi slušne,“ približuje dielo dramaturg Baletu SND Kristián Kohút.

„Postava Manon patrí k mojim najobľúbenejším úlohám a zároveň k najväčším postavám dramatických baletov, akými sú Onegin, Romeo a Júlia, Manon a Mayerling, kde na scéne milujete, trpíte, plačete či zúfate,“ hovorí riaditeľka Baletu SND Nina Poláková, ktorá Manon stvárňovala vo Viedenskom štátnom balete.

„Každý z nás má isté morálne hodnoty a na základe nich súdi to, čo vidí okolo seba. Ale na Manon treba pozerať optikou autora. Je pre balet nezvyčajné, ako ju predstavuje, no práve v tom tkvie sila inscenácie, pretože ona z nášho pohľadu koná nemorálne, ale aj napriek tomu má naše sympatie. To je paradox tohto diela,“ dodáva Kohút.  

Opera Slovenského národného divadla sa po niekoľkých rokoch vracia k opere zakladateľa českej národnej hudby Bedřicha Smetanu Hubička. SND v roku 1920 práve touto operou začalo svoju prevádzku a stala sa tak východiskovým bodom slovenského profesionálneho divadla.

„Hubička je prvé dielo, ktoré Smetana napísal úplne bez sluchu. Pre niekoho je to nepredstaviteľné,“ približuje autor hudobného naštudovania pripravovanej premiéry dirigent Jaroslav Kyzlink. Na premiére v roku 1876 bola opera búrlivo prijatá, hoci skladateľ už potlesk nepočul. Nadšenie publika vnímal ako trepotanie bielych šatiek v rukách očarených divákov. Hluchota – fatálna choroba hudobníkov postihla aj tohto génia.

V Hubičke Lukáš, mladý vidiečan, po tom, čo ovdovel, si opäť hľadá cestu k Vendulke, s ktorou sa pred svadbou stretával. Vendulka, verná svojim zásadám a z úcty k pamiatke nebohej, odmietne Lukášovi bozk pred svadbou. Okolo bozku či bozkávania je v tejto opere ešte niekoľko peripetií. A je tu ešte aj Vendulkin otec, ktorý mladých varuje, že sa k sebe nehodia. 

„V súčasnosti sa ľudia rozchádzajú, rozvádzajú, priateľstvá sa končia pre malichernosti. Hubička je taká malichernosť, pre ktorú sa dokážu hádať, a toto vidíme aj dnes,“ hovorí v podcaste režisérka inscenácie Andrea Hlinková. 

Obdobie izolácie počas pandémie, depresie a vyčerpanie priniesli problémy všetkým. Mladí ľudia, ktorí nemali toľko príležitostí vytvoriť si obranné mechanizmy, ťažko prekonávali stavy úzkosti a z rôznych dôvodov sa nie vždy odhodlali vyhľadať odbornú pomoc.

Činohra SND v aktuálnej sezóne pripravila netradičný projekt pre študentov stredných škôl pod názvom Čaute!. Ide o takzvanú classroom play, teda predstavenie, ktoré prichádza za tínedžermi priamo do ich školských tried. Tento populárny divadelný princíp má tradíciu už v mnohých krajinách – v Nemecku, Holandsku či vo Veľkej Británii.

Čaute! je dynamická hra pre jednu herečku, jedného herca, terapeuta a jednu školskú triedu. „Je to náročná téma. Zo začiatku bolo totiž pre mňa náročné vcítiť sa do myslí 15- až 16-ročných,“ hovorí jej autorka Tereza Trusinová. Súčasne oceňuje, že pri tvorbe mala možnosť stretávať sa s kolektívom autorov z takmer desiatich krajín z členských divadiel organizácie European Theatre Convention.

Záujemcovia nemusia nikam cestovať. Divadlo príde do školy, priamo do triedy. Formát classroom play nevyžaduje žiadne veľké úpravy priestoru. Hru s mladými hercami režijne naštudoval člen Činohry SND Robert Roth: „Ja sa bránim slovu režírovanie a režisér. Bol som len obgeneráciu starší dozor z tohto prostredia...“ 

Hra Čaute! reflektuje tému starostlivosti o duševné zdravie a prevenciu, čo by mala byť jedna z dôležitých priorít súčasnosti predovšetkým v starostlivosti o dospievajúcu generáciu.

V najnovšej epizóde podcastu sa o classroom play Čaute! zhováral jej dramaturg Mário Drgoňa s autorkou Terezou Trusinovou a jej režisérom Robertom Rothom.

V roku 1928 vinou predsudkov a nenávisti prišlo o život 6 ľudí vrátane 6-ročného dieťaťa, keď časť obyvateľov obce Pobedim napadla miestnu rómsku osadu. Inscenácia Budete mať luft! v Činohre SND mapuje biele miesta našej histórie a opisuje práve dramatické udalosti, ktoré sa odohrali v noci z 1. na 2. novembra roku 1928.

Nenávisť, predsudky, stereotypy máme v spoločnosti aj dnes. Ako im predchádzať, ako nám v tom vie pomôcť kultúra a umenie? Čomu je vystavená rómska žena na Slovensku? Aké je, keď sa človek narodí vo vylúčenej komunite? Čo ju čaká? Aká je šanca dostať sa k dobrému vzdelaniu? A má vlastne rómska žena ambíciu sa vzdelávať? 

„Rómska karta sa stále vyťahuje. Rómovia sú prenasledovaní na celom svete, najmä v Európe. Ako rómskej ženy sa ma to bytostne dotýka. Napriek tomu, že od tej tragickej udalosti je to sto rokov, ešte stále je to aktuálna téma, niečo také sa môže zopakovať aj teraz,“ hovorí v diskusii speváčka a herečka Alžbeta Ferencová, známa aj pod umeleckým menom Zea, pravnučka Eleny Lackovej, prvej slovenskej rómskej spisovateľky, ktorá písala v rómčine a vyštudovala vysokú školu.

Okrem predsudkov bojujú rómske ženy aj s iným fenoménom: „Je zaujímavé, že aj v rómskych komunitách s rodovými stereotypmi horšie ako v majoritnej spoločnosti. Tam je takmer 100 % ľudí presvedčených, že jedinou úlohou ženy je mať deti a starať sa o domácnosť. Nič iné žene neprináleží. Ak sa v takejto komunite nemôžete stať matkou, tak nie ste ženou a to je hrozné,“ dodáva manažérka, pedagogička, aktivistka a poslankyňa NRSR Ingrid Kosová.