Deň so svätým a Božím Slovom Teodor

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „pokrytý kvetmi“. Antim, biskup Nikomédie v Bitýnii, sa stal obeťou Diokleciánovho prenasledovania kresťanov, hneď na jeho začiatku. Popravili ho sťatím v roku 303. Spolu s ním vraj zomreli tisíce ďalších kresťanov. Euzébius z Cézarey o ňom píše, že si na Antima spomína pri pilieroch slávy svätých. Cisár Justinián ho ustanovil za patróna veľkolepého chrámu. Antim pravdepodobne napísal list adresovaný prenasledovanej cirkevnej obci.

V tom čase Ježiš prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim a chcel ich obísť. Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené. Keď sa preplavili k druhému brehu, došli do genezartského kraja a tam pristáli.  (Mk 6, 45-53)

V prvej polovici 3. storočia žili v provincii Paflagónia na severe Malej Ázie manželia Teodot a Rufína. Vynikali nielen vysokým spoločenským postavením (patrili medzi patricijov - rímsku šľachtu), ale aj hlbokou oddanosťou Kristovi, pre ktorú boli vypočúvaní a prevezení do kapadóckej Cézarey, kde napokon zomreli mučeníckou smrťou. Istá bezdetná vdova Ammia pochovala ich telá a rozhodla sa postarať aj o chlapčeka, ktorý sa Teodotovi a Rufíne narodil vo väzení. Dieťa rástlo, no veľmi dlhý čas nič nerozprávalo. Až v piatom roku svojho života nečakane povedalo „mama“, kvôli čomu ho začali nazývať Mamantom. Keď ho Ammia dala do školy, šikovnosťou natoľko predčilo všetkých svojich vrstovníkov, že to vyvolávalo všeobecný údiv. Za vlády cisára Aureliána (270 – 275) sa pri výchove k pohanstvu využívala úspešná taktika sústreďovať pozornosť na deti a mladých ľudí. Avšak Mamantovi spolužiaci odmietali v tejto veci plniť cisárovu vôľu, pretože Mamant im sťa skúsený starec dokazoval márnosť pohanstva. Keď sa o tom dopočul vtedajší správca cézarejskej oblasti Démokritos, dal si ho predviesť a spýtal sa, či vyznáva kresťanskú vieru. Keď mu približne pätnásťročný Mamant odpovedal, že naozaj vyznáva Krista a usiluje sa obrátiť k nemu aj iných, Démokritos vydal rozkaz odviesť ho do chrámu Serapida (egyptský boh života, smrti a uzdravenia) a donútiť ho k obeti. Mamant mu však povedal: „Nesmieš ma trápiť, pretože som syn rodičov pochádzajúcich z popredného senátorského rodu.“ Démokritos si overil pravdivosť tohto tvrdenia a poslal Mamanta k cisárovi Aureliánovi, ktorý sa vtedy zdržiaval v meste Aigai. Cisár prisľúbil Mamantovi život na cisárskom dvore, ak prinesie obetu, no mučenícku smrť, ak sa nepodvolí. Mamant mu povedal: „Všetky dobrodenia, dary a pocty, ktoré mi sľubuješ, stali by sa pre mňa ťažkými mukami, keby som si ich obľúbil namiesto Krista.“ Rozhnevaný cisár prikázal biť ho po celom tele, no Mamant hovoril: „Ani srdcom ani ústami sa svojho Boha a Kráľa Ježiša Krista nezrieknem.“ Aurelián prikázal páliť mu telo sviečkami, no oheň sa ho nechcel dotknúť, odvracal sa od neho. Keďže následné kameňovanie znášal tak, akoby ho obsypávali kvetmi, vojaci dostali príkaz utopiť ho v mori. Po ceste sa im však zjavil Pánov anjel, ktorý žiaril ako blesk, takže vojaci sa zľakli, zutekali a odsúdenca nechali tak. Mamant odišiel do púšte neďaleko Cézarey, kde mu slúžilo za pokrm mlieko divých zvierat, ktoré sa mu bezvýhradne podrobovali. Čoskoro sa chýr o ňom rozšíril po celom kraji, preto boli poslaní vojaci, aby ho doviedli k miestodržiteľovi Alexandrovi. Mamant ich úctivo privítal, celkom dobrovoľne išiel s nimi a razantne odmietol obvinenia z čarodejníctva, keď povedal: „Zvieratá nekrotnú a nepodrobujú sa mi čarodejníctvom, ako si myslíš - ja ani neviem, v čom čarodejníctvo spočíva -, no hoci sú to nerozumné bytosti, predsa sa vedia báť Boha a ctiť si jeho služobníkov. Vy ste však oveľa nerozumnejší ako zvieratá, lebo si nectíte pravého Boha a ponižujete jeho služobníkov, keď ich nemilosrdne mučíte a zabíjate.“ Rozhnevaný miestodržiteľ prikázal trhať mu telo železnými nástrojmi, no mučeník všetko znášal, akoby to ani necítil. Mamanta hodili do rozpálenej pece, avšak Boh, ktorý kedysi uchránil pred ohňom troch mládencov v Babylone (Dan 3, 8 - 97), urobil to isté aj preňho. Keď to miestodržiteľ uvidel, rozkázal voviesť Mamanta do cirkusu a vypustiť naňho divé zvieratá. Vyhladnutá medvedica však pristúpila k nemu a poklonila sa mu, leopard mu krotko lízal pot z čela a lev sa vrhol na divákov, pričom mnohých roztrhal. Na Mamantovo slovo prestal a odišiel do púšte. Na druhý deň zomrel v cirkuse prebodnutý a tak v roku 275 získal

Liturgický rok je rok slnečný, ustanovený Cirkvou, v priebehu ktorého spomína na Kristove tajomstvá a sprítomňuje ich, aby veriaci ľud z nich čerpal spásonosnú milosť. Liturgický rok nazývame aj cirkevným rokom. Dôvod rozdielneho názvu je v tom, že v niečom sa kalendár občiansky (svetský) zhoduje s cirkevným kalendárom, v niečom sa zas od neho odlišuje. Cirkevný rok v byzantskom obrade je zvláštny tým, že sa nezačína občianskym novým rokom v januári, ale jeho začiatok je 1. septembra. Začiatok cirkevného roku nazývame ináč aj začiatkom indiktu. Znamená to úplný cirkevný rok v trvaní od 1. septembra do 31. augusta. Indikt – je z latinského slova „indictio“ a doslovne znamená: ohlásenie, určiť cenu, odhadnúť. Tak sa nazýval výnos rímskych cisárov, ktorý nariaďoval každých päť rokov uskutočniť súpis a ohodnotenie pozemkov vo vlastníctve občanov. Prvé indikty sa objavili za cisára Diokleciána (284-305) od roku 297, ktoré nariaďovali súpis a ohodnotenie pozemkov za každých pätnásť rokov. Postupne slovo „indikt“ nadobudlo význam pre celý pätnásťročný cyklus, ale bol aj označením pre jeho prvý deň. V počiatkoch sa výraz „indikt“ užíval len pre finančný rok. Postupne sa však stal východiskovým bodom aj na označenie rôznych dátumov spoločenského života. Finančný rok sa nekryl s astronomickým rokom, ktorý od reformy Júliusa Cézara sa začínal (od roku 46 pred narodením Ježiša Krista) 1. januára. Prvým dňom indiktu bol najprv 23. september – deň narodenín cisára Augusta. Od čias cisára Konštantína Veľkého (306-337) začiatok indiktu bol preložený na 1. september každého bežného roku. Otcovia Nicejského snemu v roku 325 prijali deň 1. september na začiatok cirkevného roka a tak ostal východnej cirkvi až dodnes. Indikt, o ktorom hovoríme – lebo boli aj iné indikty – má ináč aj názov „byzantský“ alebo „konštantínopolský“, alebo je pomenovaný podľa mena cisára, ktorý začiatok určil na prvý september – „Indikt Konštantínov“. Bol záväzný s výnimkou Egypta v celej rímskej ríši. Cisár Justínián I. (527-565) nariadil, aby sa všetky úradné dokumenty uvádzali dátumom podľa indiktu. Za pápeža Pelagia II. (579-590) aj v Ríme prijali tento indikt na označenie všetkých úradných dokumentov a až v roku 1097 od neho odstúpili. Odkedy sa deň 1. september stal začiatkom cirkevného roka, dostal náboženskú náplň so svojou vlastnou bohoslužbou. V byzantskom obrade v prvý deň liturgického roku čítame zo sv. evanjelia tú časť, v ktorej sa spomína, že Ježiš Kristus prišiel do synagógy v Nazarete a prečítal slová proroka Izaiáša: „Duch Pánov je nado mnou, preto ma pomazal… hlásať milostivý rok Pánov“ (Lk 4, 18-19). Kedy sa stal začiatok indiktu cirkevný sviatkom, presne nevieme. Jeho pôvod však kladieme do 8. storočia. Na začiatku nového liturgického roka modlíme sa slovami tropara z 1. septembra: „Pán všetkého stvorenia, zo svojej moci si ustanovil obdobia i roky. Vo svojej dobrote žehnaj i tento rok. Udeľ pokoj našej vlasti i nášmu mestu (našej obci). Ochraňuj nás na príhovor Matky Božej.“

V tom čase Ježiš prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal. Poslal ma hlásať evanjelium chudobným, uzdravovať skrúšených srdcom, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.” Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve poč

Svätý Júda Tadeáš bol apoštol Pánov. Vo svätom Písme sa spomína ako brat Pána Ježiša. Ale to sa nemôže brať doslovne. To znamená len toľko, že bol jeho príbuzný. So svätou Rodinou v Nazarete bol podľa ústneho podania v dvojakom príbuzenstve. Božia bola totiž jeho tetka a sv. Jozef, jej panenský manžel, jeho strýko. Po prijatí Ducha Svätého na Turíce naplnila ho veľká horlivosť za učenie Ježišovo a za spásu duší.Mnoho prenasledovania a utrpenia vystál, keď hlásal evenjelium v Judei, Samarii, Idumei a v Mezopotámii. Konečne zašiel spolu so sv. apoštolom Šimonom až do Perzie. Na svojich apoštolských cestách obrátili mnohých na pravú vieru a robili veľa zázrakov. Tým vzbudili proti sebe hnev zaslepených pohanov. Tadeáša kyjakom zabili a Šimona prepílili. Telo svätého Tadeáša dostalo sa neskôr do Ríma a podnes sa uctieva v chráme svätého Petra. Pápež Pavol III. r. 1549 povolil plno mocné odpustky všetkým, čo v deň jeho sviatku navštívia jeho hrob.

V tom čase, keď Ježiš vošiel do Petrovho domu, videl, že jeho testiná leží v horúčke. Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ho. Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.” Keď Ježiš videl okolo seba veľké zástupy, rozkázal preplaviť sa na druhý breh. Tu k nemu pristúpil istý zákonník a povedal mu: „Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.” Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.” Iný, jeden z jeho učeníkov, mu povedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.” Ale Ježiš mu povedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.” Potom nastúpil na loďku a jeho učeníci ho nasledovali. (Mt 8, 14-23)

V dobe za cisára Vespaziána bol predstaveným vo Fenícii senátor Hadrián. Ten nenávidel kresťanov. Dozvedel sa, že v Tripolise žije vojvoda Leontín, ktorý verí v Krista. Preto tam poslal svojho dôstojníka Hypatia s vojskom, aby Leontína zajal a držal vo väzení, pokiaľ on sám nepríde. Cestou Hypatius ťažko onemocnel. Na rady stotníka Teodula sa modlil k Leontínovmu Bohu, a bol zázračné uzdravený. A tak, keď prišiel do Tripolisu, namiesto toho, aby vojvodu zajal, dal sa Hypatius spoločne s Teodulom u Leontína pokrstiť. Hadrián prišiel do mesta a zistil, čo sa stalo. Rozhnevaný dal Hypatia s Teodulom sťať a Leontína umoriť na smrť.

V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy a jesť. Keď to videli farizeji, povedali mu: „Pozri, tvoji učeníci robia, čo neslobodno robiť v sobotu.” On im povedal: „Nečítali ste, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel do Božieho domu a jedol predkladané chleby, ktoré nesmel jesť ani on, ani tí, čo boli s ním, ale iba kňazi? A v Zákone ste nečítali, že kňazi v sobotu porušujú v chráme sobotu, a predsa sú bez viny? No hovorím vám: Tu je niekto väčší než chrám. Keby ste vedeli, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu,’ neboli by ste odsúdili nevinných. Syn človeka je pánom aj nad sobotou.” (Mt 12, 1-8)

Manuel, Sabel a Izmael sú traja bratia a svätci z Konštantínopolu, kde sa nachádzajú ich relikvie a odkiaľ pochádza ich kult. Podľa legendy boli vyslancami Perzie u cisára Juliána Odpadlíka a mali za cieľ dohodnúť s ním mier. Keď sa odmietli zúčastniť v Chalcedóne na pohanskom kulte cisára, zatkli ich, mučili a sťali. Zomreli v roku 362. O rozšírení úcty k nim aj na západe svedčí Rímske Martyrológium, ktoré ich spomína v dnešný deň.

Pán povedal svojim učeníkom: Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.” (Mt 11, 27-30)