Od sushi cez fusakle až k pomoci komunitám

O epizóde

Ján Anguš je zakladateľom spoločnosti FUSAKLE. Začínal s malým sushi bistrom, dnes predáva stovky tisíc párov ponožiek ročne a investuje svoj čas, peniaze a energiiu do pomoci nielen utláčaným komunitám, ale aj slovenskému odevnému priemyslu.

Linky z podcastu:
Iniciatíva na podporu lokálnych značiek a výroby: www.oblecsadoma.sk
Instagram iniciatívy Obleč sa doma: https://www.instagram.com/oblec_sa_doma/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Verzia v posunkovom jazyku

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2020 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Prepis celej epizódy

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam Vás pri 46 epizóde nášho podcastu na rovinu o podnikani. Dnes mám v štúdiu hosťa, na ktorého som sa veľmi tešil, ja osobne, pretože kedysi sme spolu organizovali pivný festival v Trenčíne. To bolo asi pred osemdesiatimi rokmi. Žartujem, asi pred tridsiatimi. Boli sme také ucha a ešte sme vtedy nevedeli, čo z nás bude. Dnes môj hosť prevádzkuje, už v podstate, svoj druhý veľký biznis a budeme sa dnes rozprávať o tom, ako funguje u neho marketing a obchod. Čo to všetko obnáša robiť na Slovensku biznis po Slovensky, so slovenskými dodávateľmi a v spolupráci so slovenskými celebritami, ak to tak môžem povedať. Vítam už v našom štúdiu Jána Anguša. Jano, vitaj.

Ján Anguš: Pozdravujem všetkých

Viliam Bendík:Ján Anguš je rodák z Banskej Štiavnice. Dnes je vlastníkom, zakladateľom a zároveň CEO spoločnosti fusakle. Asi všetci poznáte spoločnosť fusakle, ktorá dnes už okrem ponožiek predáva aj rúška. Taký veľmi dôležitý artikel v súčasnej dobe, ale ja sa chcem rozprávať s mojím hosťom dnes najprv jeho o jeho začiatkoch predtým, než sa dostaneme k tomu ako fungujú fusakle na trhu takže… ako si ty vlastne začínal svoj biznis? Ako si vôbec vstúpil do podnikateľského sektoru? Pamätáš si ešte?

Ján Anguš: Pamätám, pamätám, ja som nikdy nemali ako ambíciu byť podnikateľom. Prišlo to príliš zodpovedné a necítil som sa práve na tú zodpovednosť, jednak prevziať ju sám za seba a ešte aj za druhých ľudí, ale ono sa to tak potom nejak vyvinulo, vlastne po vysokej škole ako som začal pracovať, tak som sa nejakým spôsobom vyvíjal a posúval ďalej a už keď som proste prišiel do štádia, že som nevedel vydržať s mojimi nadriadenými, pretože som veľmi s nimi nesúhlasil a nevedel som s tým bojovať, tak som si povedal, že keď už sa mám na niekoho hnevať, tak nech som to ja sám a teda, že idem do podnikania. To bola jediná cesta pre mňa. A vtedy, keď som hľadal, že s čím by som išiel začať podnikať, tak som chcel podnikať s niečím čo ma baví, aby som proste naozaj mal preto vášeň, aby ma to proste bavilo robiť. Vtedy prvá voľba bola, bolo gastro, bolo varenie, pretože varil som veľmi rád a našiel som tu vtedy dieru na trhu, začal som vlastne, otvoril som bistro so sushi donáškou. Naučil som sa to, vybavil som si všetky povolenia, dal som výpoveď v zamestnaní a bolo to hop alebo trop. Takže išiel som úplne do neznámych vôd a proste s tým, že musí to vyjsť. Ale práve preto, že som o tom prd vedel a práve preto, že som nemal inú možnosť, ono to musel vyjsť a chvála Bohu to aj vyšlo.

Viliam Bendík:Ja si presne pamätám tú dobu, lebo pamätám si, ako si mi oznámil že odchádzaš do zamestnania a ja som s hrôzou v očiach na teba pozeral, že si si taký istý, že to pôjde. Bolo to také veľké dobrodružstvo, ale keďže som si bol určite istý tým, že si legendárny kuchár, tak som ti veril. V každom prípade veľmi zaujímavé, lebo si sa pustil do nie úplne ľahkého segmentu do gastra. Čo to všetko obnášalo, pretože to asi nebolo len také, že založím si s.r.o. a začínam podnikať? Gastro obnáša určite oveľa viac povinností na začiatku.

Ján Anguš: To bolo naše šťastie, pretože do toho gastra som nešiel sám, išiel som ešte vtedy s mojím vtedajším partnerom a boli sme teda na to dvaja a sme si rozdelili vlastne tie úlohy, že koho čo baví, ja som mal na starosti skôr tú marketingovú, ideovú a variacu časť a zase partner mal na starosti práve tie štátne úrady a vybavovačky a firmu, ale ani jeden z nás s tým nemal skúsenosť a to nás v podstate zachránilo, pretože, kebyže vieme dopredu, že čo nás čaká, tak do toho vôbec nejdeme. My keď sme začali vybavovať úrady a chodiť sa pýtať čo potrebujeme, aby nám to proste pomohli a povedali, tak my sme najčastejšiu odpoveď dostali, že my nie sme poradný orgán my sme kontrolný orgán a poslali nás preč, takže my sme sa častokrát pýtali známych alebo sme hľadali informácie na internete a až tak postupne sa nám vždy objavovala - a ešte toto chýba a ešte toto nie je a ešte toto musíme urobiť, ale už tým, že to bolo takto nakrokované, tak proste sme išli… už keď bol vlak rozbehnutý, tak sme išli cez to… ale možno kebyže to vieme dopredu, tak by sme si to rozmysleli. Takže v podstate to bolo aj také šťastie, že sme nevedeli, do čoho ideme.

Viliam Bendík:Nakoniec boli kontrolné orgány spokojné, ako ste to spravili?

Ján Anguš: No nie, to tiež bola…. tiež to bol nejaký ten proces. Keď sme išli do podnikania, tak sme si s partnerom hovorili, že chceme mať podnikanie s ľudskou tvárou. Možno to znie trošku ako klišé, ale ako fakt to bolo to, na čom sme chceli stavať, to znamená, že nechceli sme dávať žiadnemu štátneho orgánu žiadne úplatky. Proste, chceli sme naozaj splniť to, čo má byť splnené a my sme len od nich chceli, aby nám teda povedali, že čo má byť a ako to má byť, aby boli spokojní a po XY návštevách, trvalo to asi šesť mesiacov, čo nás s prepáčením buzerovali, či už je to hygiena alebo hocijaký iný úrad, tak nakoniec sme už mali potom všetko tak tip-top, že už nám nikto nič nemohol.

Viliam Bendík:Tak to sa teším, že ste dali zadosť kontrolným orgánom, môžu vás chodiť kontrolovať. Ja len poviem poslucháčom, že sa rozprávame o tvojom prvom biznise, ktorý sa volal Moshi-Moshi. Bolo to sushi bistro. Aké boli tie začiatky? Ty si hovoril, že ty si sa zameral na ten marketing a možno prevádzku. Mali ste predstavu ako to robiť na trhu, ako predávať jedlo? Alebo ste sa to učili za pochodu?

Ján Anguš: Všetko sme sa učili sami na sebe. Ja som bol jediný kuchár, to znamená, všetko som si pripravil sám. Partner vtedy ešte bol v zamestnaní, to znamená, že keď prišla objednávka, ja som mu zavolal, on prišiel zo zamestnania, zobral objednávku, odniesol zákazníkovi a vrátil sa do roboty. To znamená, prišla objednávka a toto koliečko bolo niekoľkokrát do dňa. Toto som proste absolvovali 6 mesiacov a po šiestich mesiacoch potom aj partner dal vlastne výpoveď v zamestnaní a začali sme to robiť úplne na full time. A keď sme vlastne skončili variť a keď sme upratali a skončili všetko čo sme potrebovali na prevádzke, tak sme zobrali letáčiky a začali sme chodiť po okolí a začali sme vhadzovať do schránok letáčiky, kto sme, čo sme, že tu v okolí majú niečo nové ľudia a začali sme také veľmi nesmelé nejaké pokusy aj na internete, online, ale všetko to bolo len, že …náhoda.

Viliam Bendík:To je naozaj veľká odvaha, keď si zoberiem že na 6 mesiacov si to zobral na vlastné triko, na vlastné plecia, tvoj partner v podstate 6 mesiacov vyčkával, či to vyjde. To znamená, že po tých šiestich mesiacoch ste už vedeli, že už to pôjde, hej?

Ján Anguš: Už to malo tu tendenciu, že nás to je uživí dvoch. Tak potom sme to vlastne riskli, vlastne partnerov preto ešte v zamestnaní, že keby náhodou, aby vedel vôbec finančne vypomôcť, lebo zase vedeli sme, že na tom začiatku nás to neuživí.

Viliam Bendík:Tak toto je naozaj taký prudký skok do biznisu asi sa, teda určite, si sa veľmi veľa naučil počas toho ako fungovalo Moshi-Moshi. Ja si pamätám, že v tej dobe, vzápätí do pol roka vzniklo tých sushi bistier v Bratislave asi strašne množstvo.

Ján Anguš: V priebehu jedného mesiaca 6 ďalších.

Viliam Bendík:Takže, ak ste uvažovali vo svojej analýze s nejakou konkurenciou, ktorá takmer neexistovala, tak o mesiac už existovala veľká konkurencia.

Ján Anguš: Tak tak.</