Ráno Nahlas Ringier Slovakia Media s.r.o.

Ja sa najviac desím ani nie tak tej tuposti, ktorú dnes vidíme všade okolo seba, ale ja sa oveľa viac bojím apatie a rezignácie ľudí, hovorí Wanda Adamík Hrycová, ktorá produkovala nový film Vlny o boji za slobodu slova v komunistickom Československu. Táto neonormalizácia tu podľa nej môže byť nadlho.
„Začínam mať pocit, že veľa ľudí je už unavených a apatických. Nechce sa im počúvať negatívne správy, nechcú sa konfrontovať s touto realitou a tak sa radšej zavrú doma – či vo svojich záhradách, kde si budú vo svojich bublinách ľudí s rovnakými nározmi hovoriť svoje, ale na verejnosti budú radšej mlčať,“ hovorí filmová producentka Wanda Adamík Hrycová.
Tá stojí aj za novým česko-slovenským filmom Vlny, ktorý príde do našich kín už toto leto. Vlny sú silným akčným príbehom o boji za slobodu slova v konfrontácií so štátnou mocou v Československom rozhlase počas obdobia komunistickej totality. No a práve týmto odkazom o dôležitosti slobodných médií pre slobodnú spoločnosť ako i o boji so snahou totalitnej moci slobodné, zodpovedné a kritické informácie cenzurovať a umlčiavať ich nositeľov, film Vlny presahuje historické obdobie, v ktorom sa odohráva a nastavuje aktuálnej moci nemilosrdné zrkadlo v jej ambíciách ovládnuť tak verejnoprávne média, ako i fondy na podporu umenia či filmovej tvorby – lebo práve o tom sa rozhoduje práve v týchto dňoch a hodinách. A opäť si štát – tak ako za husákovskej Normalizácie, robí monopol na pravdu i jej všemožné interpretácie. Reč však bude aj o tom, prečo - na rozdiel od Česka, produkujeme tak málo filmov o našej vlastnej minulosti plných nielen hrdinstva a cti, ale aj zrady, kolaborácie s mocou a šedivého alibizmu a čim si vysvetľuje, že sa ako spoločenstvo tak neradi pozeráme do zrkadla našej vlastnej minulosti a toho, akými sme boli a z čoho pramení to, kým dnes ako spoločnosť sme.
„Mám pocit, že sme asi niečo zanedbali a že sme v minulosti rozprávali veľmi málo takýchto príbehov (z našej minulosti) a možno ľudia, ktorí rozhodovali o tom, ktoré filmy budú vyrobené a ktoré budú podporené, si málo uvedomovali, to akú dôležitú funkciu takéto filmy hrajú. No a myslím si, že momentálne nastala doba, kedy na niekoľko rokov možeme zabudnúť na to, že takéto filmy budú vznikať pretože celá iniciatíva, ktorá sa momentálne pečie na ministerstve kultúry smeruje k ovládnutiu Audiovizuálneho fondu. Ten ich cieľ je jednoznačný a tým je práve to, aby už nevznikali filmy ako Únos, Sviňa alebo aby nevznikol seriál o Jánovi Kuciakovi. Presne tam smerujeme,“ vysvetľuje producentka Adamík Hrycová.
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Blackout či cenzúra pre osemdesiatku západných médií z rozhodnutia Kremľa ako odpoveď na sankcie Bruselu voči dezinformačným webom Moskvy. Únia k tomu siaha Moskve aj na možnosť ziskov z plynu.
Po Putinovi zatykače Medzinárodného trestného tribunálu už aj na exministra Šojgua a náčelníka Gerasimova. 
A podľa súdneho dvora v Štrasburgu Moskvou porušované ľudské práva po anexii Krymu. 
To všetko v kontexte oživenej vojnovej diplomacie Vladimíra Putina, ktorý po Severnej Kórei navštívil aj Vietnam. 
Napadnutá Ukrajina zas volá po vojenskej pomoci Aliancie, na čo sa z Moskvy ozývajú výrazy o „riziku eskalácie“. A Nato sa už pripravuje na prepriahanie. Jensa Stoltenberga nahradí Mark Rutte, o čom už padla definitívna dohoda aliančnej 32ojky. Spojené štáty naviac čaká výmena na poste prezidenta, pričom tieň Donalda Trumpa je pre krajinu stále silnejší.
Aké je pred nami leto a následná jeseň z pohľadu globálnej bezpečnosti? Téma pre Mateja Kandríka z Adapt Intitute. 

Na otázku o prípadnom potenciáli eskalácie, ktorou hrozí ruská strana, obranná analytik Kandrík reaguje výrazom „nie príliš reálny“. Hovorí dokonca o „eskalačnom evergreene“, teda o opakujúcich sa výstrahách eskaláciou. 
„Kedykoľvek sa situácia nevyvíjala v ich prospech, Rusko začína hrať kartu eskalácie“, ilustruje Kandrík. Hovorí o psychologickej finte, ktorou sa Putin a jeho mašinéria snažia odstrašiť od podpory Ukrajiny. „Mali by sme sa už konečne poučiť a znefunkčniť eskalačnú kartu, lebo je to len psychologická hra“, uzatvára Kandrík. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Koniec kultu o neomylnom učiteľovi, ktorý má vždy pravdu. Menej uniformity a tlaku na výkon, viac inklúzie, rešpektu k diverzite, ale i k právu na názor žiakov. To sú postrehy úspešných a talentovaných študentov Emy Križanovej a Richarda Vaška, ktoré by podľa nich pomohli nášmu školstvu. A prečo je kritické myslenie dnes tak dôležité?
"Naše školstvo je nastavené tak, že 30 detí sedí v laviciach, učiteľ hovorí a oni píšu. To je v podstate definícia nekritického prijímania informácií. Ten výkonovo orientovaný prístup je zásadný problém. Ja by som radšej videl budovanie takej kultúry, kde je v poriadku robiť aj chyby a dokonca si priznávať, že všetci občas chyby robíme. Hovorí Richard Vaško. "Kľúč je dať deťom možnosť o veciach, ktoré sa učia, myslieť a dať im podnety na diskusiu, nielen si ich namemorovať a hneď to zabudnúť. Študenti sa často vyslovene boja vyjadriť svoj názor lebo je to vykresľované tak, že učiteľ je ten, ktorý všetko vie, musí mať pravdu a čo povie učiteľ, tak to platí, dopĺňa ho Ema Križanová. I toto je naša mladá generácia. Talentovaná, angažovaná, plná nadšenia, ideálov i nádejí.
Ema Križanová, momentálne dokončuje prvý ročník vysokoškolského štúdia na Sciences Po v Paríži. Richard Vaško zasa mieri na Univerzitu v Cambridgi kde sa plánuje venovať vzdelávacím politikám. Oboch spája aj ich dlhoročné a veľmi úspešné pôsobenie v Slovenskej debatnej asociácií, kde dnes pôsobia ako metodici a tvorcovia programu Olympiády kritického myslenia.
Čo týchto mladých ľudí motivuje k ich nadštandardným výkonom, prečo odchádzajú študovať do zahraničia a plánujú sa sem ešte vôbec vrátiť? O čom je Slovenská debatná asociácia no a ako práve oni vnímajú naše školstvo a jeho slabiny?
Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu“ – veta, ktorá má presne sedemdesiat rokov a jeden deň. 
Zaznela pred súdom z úst väzňa komunistického režimu Silvestra Krčméryho. 24. júna 1954. Len pár minút predtým, ako si vypočul rozsudok štrnásťročného väzenia za „velezradu“. A vinou mu bolo len vlastné presvedčenie a vernosť postojom, ktoré z neho vyplývali. Čiže osobná integrita. 
Už štvrtý rok je tento deň aj Pamätným dňom obetí komunistického režimu. A tento rok si pripomíname aj storočnicu narodenia Silvestra Krčméryho, ktorý v našich končinách pripravoval cesty slobode a upozorňoval na nešváry mocných. 

Jeho dnes už povestná obhajoba spred sedemdesiatich rokov obsahuje aj tieto slová: „Kto má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ vždy vstala zmŕtvych!“ 

Na Silvestra Krčméryho ako na svedomie spoločnosti a mocných sa pozrieme s Františkom Mikloškom, ktorý bol v najužšom kruhu jeho spolupracovníkov. 

„Silvo bol človek vnútornej premeny človeka“, spomína František Mikloško. „Keď som za ním zašiel, vždy sa ma ako prvé pýtal, aký je tvoj duchovný život“, vyvetľuje. 

„Silvo odmietal nacionalizmus“, hovorí František Mikloško. To bolo podľa neho aj za jeho rozchodom s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom, ktorý sa nechal opantať Vladimírom Mečiarom. „Rovnako odmietal autoritatívny režim“, dopĺňa. Aktuálny poslanec parlamentu to hovorí v kontexte vládnych krokov rušenia RTVS či rýchleho prijímania tzv. „lex atentát“, či skoršej úpravy trestných kódexov a zrušenia špeciálnej prokuratúry. Ide pritom všetko o kroky, ktorými sa podľa Mikloška táto vládna zostaval prioritne „stará o seba“. 

„Slovenská televízia a rozhlas sa vlasnet stane majetkom jednej strany“, upozorňuje poslanec Mikloško. „Bude ju mať v rukách SNS, z radou ktorej jeden hovorí, že tu nebola pandémia, iný zas, že zem je plochá. Tak toto má byť jadro slovenskej kultúry a šírenia osvety? Veď my sme sa dostali na hranicu úplnej absurdity“, konštatuje František Mikloško. 

„Som presvedčený, že oni (vládna koalícia) – po všetkých tých čistkách a zahladzovaní stôp prídu s tým, že poďme sa zjednotiť. (…) To je faloš autoritatívnych režimov“, hovorí poslanec. Prirovná to k situácii, keď ruský prezident Brežnev po vpáde jeho vojsk do Afganistanu vyhlásil celosvetový mierový program! 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si volíme ľudí, ktorí sú kompetentní len veľmi náhodne pretože my vo voľbách nevyberáme tých, ktorí sú najschopnejší viesť krajinu, ale tých, ktorí sú najschopnejší v prezentácií toho, že by vedeli viesť krajinu. Práve tento rozpor dlhodobo vedie k tomu, že nám budú vládnuť oveľa viac ľudia, ktorí budú úspešní vo volebných kampaniach, no nie nutne kompetentní spravovať krajinu, a keď tam i budú, bude to skôr vec náhody než systému, hovorí matematik Richard Kollár.
Samozrejme je dobré sa snažiť o zmeny čo najskôr. Keď teda má niekto záujem o zmenu spoločnosti, lebo je presvedčený, že nejde dobrým smerom, tak je veľmi dobré angažovať sa a snažiť sa o zmeny už v tom najbližšom politickom cykle. Na druhej strane, práve tie robustnosti systémov a jeho stabilita, ktorú v ňom vidím, hovorí, že v princípe by sme mali byť pripravený na omnoho dlhšie časové úseky a omnoho pomalšie striedanie politických názorov.
Ak nepríde k silným externým vplyvom, ja neočakávam, že by na Slovensku nastali nejaké zásadné posuny a teda - moje očakávania sú také, že môžeme čeliť nie rokom, ale možno i desaťročiam zotrvačnosti v politickom systéme. Nejde len o vytváranie nejakého vlastného priestoru, ale skutočne aj mentálna príprava na to, že veci nemusia ísť až tak dobre, ako by mohli. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme boli psychicky pripravení aj na pomerne zlé možnosti, hovorí v Ráne Nahlas matematik, človek vedy a rozumu Richard Kollár.
Žijeme dobu dátovú, ešte nikdy v dejinách sme nemali toľko informácií a tvrdých dát o všetkých možných dôležitých faktoroch pri kompetentnom a vecnom rozhodovaní, ako ich máme k dispozícií práve dnes. Napriek tomu udalosti ostatných rokov, či už riešenie pandémie covidu alebo vytváranie dlhodobých politik, v ktorých nedokážeme za desaťročia dokončiť jednu diaľnicu či postaviť koncovú nemocnicu v hlavnom meste, ukazujú, že sa dátami, ich racionálnym a kompetentným vyhodnocovaním vôbec neriadime. Naopak, vo voľbách víťazia manipulácie s faktami, priehľadné logické fauly, viac či menej vedomé lži a predovšetkým emócie.
Kde sa stala chyba a prečo sú zdanlivo tak neracionálne a nepragmatické rozhodnutia voličov dôsledkom hlbšieho natavenia systému. Kde v tom všetkom hľadať odpovede na rastúcu zložitosť, komplexitu a aj tekutosť dnešného sveta v ktorom sa na nás doslova online valí toľko informácií, že ich prakticky nemáme šancu racionálne vyhodnotiť?
"Moja predpoveď je preto stručná, čaká nás (nielen na Slovensku) pár nie príliš príjemných desaťročí. Následne sa niečo snáď udeje, azda technologický pokrok, alebo prudká klimatická zmena, čo môže systém nabúrať. Ako vidíme, nestačí už ani malá vojna (agresia Sovietov na Ukrajine), ani úplne tradičný demokratický volebný systém (USA). 
Toto nie je potrebné vnímať pesimisticky ale skôr realisticky. Svoje očakávania musíme nastaviť nielen voči existujúcim populistom, ale aj voči tým budúcim, ktorí sa budú objavovať zo všetkých strán, odľava doprava, často aj z radov ľudí, ktorých poznáme.
Nehnevajme sa na nich, len bojujú za svoju vlastnú agendu, ktorú považujú za veľmi dôležitú. A pochopili, aká je jediná šanca ju presadiť.“
Píše na sociálne sieti k týmto témam matematik Richard Kollár.
Počúvate Ráno Nahlas. Na záver bude reč aj o šokujúcich slovách vládneho splnomocnenca Petra Kotlára, ktorý fakticky poprel existenciu pandémie Covidu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aby mohol skončiť, potrebuje náhradu. A tá sa črtá. Jens Stoltenberg končí na čele Severoatlantickej aliancie. Nahradiť by ho mal Mark Rutte. Niekdajšieho premiéra strieda rovnako premiér, no odchádzajúci. Nóra Holanďan. 
Kormidlo obrannej aliancie tridsiatky štátov sa posúva v napätých časoch Putinovej vojny na Ukrajine, kde už len zásobovanie muníciou a vojenskou technikou vyvoláva vyhrážky legitímnymi cieľmi na útok. 
Čo prinesie zmena na čele NATO? Aké dedičstvo Aliancii zanechá Stoltenberg a čo jej prinesie Rutte, ktorého podporilo už aj Slovensko? A prečo o tom hovoriť aj u nás? 

Téma pre Tomáša Valáška, niekdajšieho diplomatického zástupcu Slovenska pri Nato, dnes vedúceho stálej delegácie nášho parlamentu pri parlamentnom zhromaždení Nato. 

„Rusko vie vyťažiť z oveľa menšieho počtu spojencov, ktorých má, oveľa viac. Toto my zatiaľ nedokážeme a Mark Rutte to bude musieť zmeniť“, tvrdí Valášek. 

Poukazuje pritom na fakt, že Severná Kórea dokázala sama poskytnúť Moskve viac vojenských zásob ako celá Európska únia Kyjevu. Tajné služby Spojených štátov a Južnej Kórey zachytili, že ide tisíce kontajnerov, ktoré môžu obsahovať do 4,8 milióna kusov munície.
„Je absurdné a smutné, keď Severná Kórea ako ekonomický trpaslík dokáže dodať Moskve toľko, že ju nevie tromfnúť bohatá, prosperujúca a priemyselne vyspelá Európa“, tvrdí. 

„Pre Európu je to hanbou. Jedna z výziev Marka Rutteho bude tlačiť na členské krajiny, aby rozširovali vlastnú obrannú výrobu“, dodáva Tomáš Valášek. 
Mark Rutte si môže od odchádzajúceho Jensa Stoltenberga zobrať podľa Valáška príklad trpezlivosti, zmyslu pre humor a ochoty nebrať sa príliš vážne. „Ide o obrovské devízy pre aliančnú politiku. Zvlášť, keď človek robí neraz s prchkými čelnými predstaviteľmi krajín“, hovorí. 

Dozviete sa tiež, ako to bolo s nomináciou Zuzany Čaputovej do čela Aliancie.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.