Odkrývanie SME.sk

Viete, kto ako prvý prišiel s myšlienkou založenia Dokumentačného strediska holokaustu, pod taktovkou ktorého vzniká aj náš podcast Odkrývanie? Bola to silná žena, ktorá sa ocitla v prvom slovenskom transporte do Osvienčimu.

Jej meno bolo Hilda Hrabovecká, hoci po svojom transporte sa stala číslom 1890, ktoré mala celý život vytetované na svojej ruke.

No a táto krehká a drobná žena sa zapojila aj do táborového podzemného hnutia. V Osvienčime prežila tri roky a nakoniec sa dožila aj oslobodenia, ktoré však pre mnohé a mnohých z nacistických väzňov skutočnou radosťou nebolo.

Vrátila sa akoby zázrakom domov, no nacisti celú jej rodinu vyvraždili, po vojne sa stretla len s jej dvoma členmi - sestrou a bratom. O všetkom však v celej hĺbke prehovorila až po nežnej revolúcii. Aj pred ľuďmi, ktorí sa snažili obhájiť vojnový Slovenský štát.

Prečo sa vlastne mladá Hilda Hrabovecká, ktorá svoju mladosť strávila v Osvienčime, rozhodla dať druhú šancu krajine, odkiaľ ju chceli deportovať na smrť? Ako dokázala žiť ďalej? A čo jej pomohlo všetko to ťažké prekonať a zvládnuť?

Aj o tom budeme hovoriť s etnologičkou Monikou Vrzgulovou z Etnologického ústavu Slovenskej akadémie, s ktorou ich spájala nielen tragická téma holokaustu, ktorému sa Monika profesne venuje, no najmä hlboké priateľstvo.

Hrdinovi nášho dnešného príbehu sa pred očami menil celý svet. Bol svedkom toho, ako vznikol fotoaparát, rádio aj film. Videl veľkú vojnu národov, rozpad impérii a na oblohe plachtiť prvé vzducholode.

Šimon Goldberger sa totiž narodil ešte v polovici 19.storočia - v roku 1851. A na svet prišiel do židovskej rodiny.Práca, ktorú si vybral, však odolávala aj behu času - veď takmer polstoročie pracoval ako poštár.No Šimon Goldberger mal v sebe aj invenciu a asi sa len tak ľahko nevzdával - keď prišiel v 70 rokoch o svoju prácu, založil si malý obchodík so zmiešaným tovarom.

Asi by si nikdy nemyslel, že svet, ktorý poznal, sa začne tak radikálne meniť a on sa stane v roku 1939 nepriateľom pre novovznikajúci Slovenský štát pre svoj židovský pôvod.

Vtedy túžil len po jedinom, aby nestratil svoj malý obchod, ktorý bol preňho živobytím a tak napísal prezidentovi nového štátu, inak katolíckemu kňazovi Jozefovi Tisovi.Bola to posledná nádej, ktorá mu zostala. Odpovede sa však nedočkal.

V máji 1942 ho gardisti natlačili s ďalšími stovkami ľudí - prevažne žien, starcov a detí do nákladného vagóna smerom do nacistických vyhladzovacích táborov -  vtedy mal Šimon Goldberger 91 rokov.

Dalo sa však svojmu osudu vôbec vzdorovať? Mal vtedy 91-ročný Šimon Goldberger nejakú šancu prežiť? A prežil ešte niekto z rodiny alebo je posledným, čo po jeho živote zostalo, zažltnutý list, ktorý písal Jozefovi Tisovi?

O tom všetkom budeme hovoriť v našom podcaste - v dvojrozhovore s dvoma vynikajúcimi odborníkmi - americkou výskumníčkou Madeline Vadkerty, ktorá pátra po osudoch ľudí, ktorí písali Jozefovi Tisovi a s etnológom Petrom Salnerom, ktorý na Slovensku priekopnícky mapoval ľudí, ktorí holokaust prežili.

Mala osemnásť rokov a prezývali ju Lisette alebo aj po slovenskz - Alžbeta Blahová, bola to Francúzka,a zúčastnila sa Slovenského národného povstania. Zoltán Ferenc zasa pochádzal zo Spišskej Novej Vsi, mal 44 rokov a živil sa roky ako kníhkupec.

Edita Dillerová mala 16 rokov, pochádzala z Medzilaboriec a pred sebou množstvo plánov - s celou svojou rodinou sa v tom čase ukrývali v okolí Brezna. Telá všetkých z nich sa našli v masovom hrobe na poli Krtičná neďaleko Brezna.Na pamätníku, ktorý dnes týchto ľudí pripomína, je dohromady 31 mien - najmladší zo zavraždených ľudí  mal iba 7 rokov.

Všetci títo ľudia sa stali koncom roka 1944 obeťou nacistickej popravy.Pri tejto masovej vražde a zločine nacistického trestného komanda však asistoval aj Slovák - volal sa Oskar Bubeň, mal vtedy 21 rokov a pôvodne to bol partizán, ktorý bojoval proti nacistom v Slovenskom národnom povstaní. Lenže ubehlo len pár mesiacov a on sa ocitol v ich službách - a to dokonca veľmi blízko vysokému veliteľovi SS. Stal sa totiž jeho osobným šoférom.

Celkom zblízka tak videl Oskar Bubeň nacistické perzekúcie, ktoré voči civilnému obyvateľstvu nacisti rozpútali - zatýkanie židovských rodín, ktoré sa na strednom Slovensku skrývali a tiež ľudí, ktorí pomáhali odboju.Nakoniec sa spolu s nacistickým trestným komandom zúčastnil aj popravy všetkých týchto ľudí. A stal sa nielen svedkom, ale aj jej spolupáchateľom.

Prečo sa dal vlastne mladý Oskar Bubeň, ktorý bojoval v povstaní, nakoniec do služieb nacistickej moci? Niesol za svoje pôsobenie počas druhej svetovej vojny niekedy trest a oľutoval to, čoho sa zúčastnil? A čo nám môže jeho príbeh povedať dnes?

O všetkých týchto otázkach budeme hovoriť s historikom Jánom Hlavinkom, ktorý je tiež riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu.Ten človek, o ktorom ideme hovoriť, je Oskar Bubeň, ktorého meno sa spája tiež s vraždou na poli Krtičná neďaleko Brezna. Ale než o ňom začneme hovoriť, čo vlastne o Oskarovi Bubeňovi vieme?

O tom všetko budeme hovoriť s historikom Jánom Hlavinkom, ktorý pôsobí ako riaditeľ dokumentačného strediska holokaustu a nacistickej poprave na poli Krtičná sa venoval aj vo svojej štúdii.

Bola to drobná, krehká žena. A stala sa silným hlasom tých, ktorý narozdiel od nej neprežili. Margita Schwalbová prezývaná Manca túžila byť lekárka, ale jej snu zabránilo rasové zákonodárstvo ľudáckeho slovenského štátu, ktorý nakoniec zabezpečil jej deportáciu do Osvienčimu. A ten sa stal paradoxne prvým miestom, kde začala vykonávať svoju prácu - alebo poslanie.

Zo svojej pozície sa snažila však zo všetkých síl pomáhať, hoci ohrozovala vlastný život.Ako táborová lekárka sa tu stretla aj s obávaným doktorom Mengelem a na vlastné oči sledovala jeho selekcie. Každodennou realitou v Osvienčime bolo najmä vraždenie, zomieranie a šialené nacistické pokusy, kde život človeka nemal žiadnu cenu.

Čo pomohlo mladej Margite Manci Schwalbovej, ktorá metaforicky otvorila aj zavrela Auschwitz, že toto celé prežila? Prečo o sebe hovorila, že žila životy tých druhých? A prečo sa stala nepohodlnou aj pre komunistický režim?O tom všetkom budeme hovoriť s 2 výbornými hosťami - historičkou Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Katarínou Hradskou, ktorá bola osobnou priateľkou Manci Schwalbovej a tiež s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu Jánom Hlavikom.

No a práve s nimi si dnes zrekonštruujeme jej príbeh, no povieme si aj o tom, čo nám môže povedať dnes.

Počas vojny so sadistickou zvrátenosťou trýznil bezbranných ľudí z prenasledovanej židovskej komunity - no ušiel akémukoľvek trestu a po vojne sa stal trestným sudcom, ktorý mal rozhodovať o práve a spravodlivosti.

Zdá sa Vám to absurdné?Tento príbeh sa skutočne stal. Človek, o ktorom je reč, sa volal Kornel Reinhardt, bol okresným náčelníkom a v šikane prenasledovaných židovských obyvateľov bol dôslednejší a snaživejší ako samotní ľudáci.Všetko sa to dialo na samom konci Slovenského štátu - v Medzilaborciach - no a tam bola pomerne početná židovská komunita.

Navrhol židovských obyvateľov nasadiť na nútené práce, postupne zavrel ich modlitebne a zakázal im vychádzať na ulicu Andreja Hlinku.

Len krátko po tom, čo vyšiel Židovský kódex, ktorý týmto ľuďom ukradol všetky práva, rozhodol sa ešte pritvrdiť.No a keď sa rozbehli deportácie, začal ešte viac zhoršovať už zúfalú situáciu týchto ľudí. Písal listy s apelom na ich urýchlenie a do transportov navrhoval posielať aj ľudí, ktorí boli chorí.

Bol režisérom 1.fázy deportácii v Medzilaborciach a za svoje zásluhy si dokonca polepšil. No a po vojne existovala snaha brať ho na zodpovednosť, tá však veľmi rýchlo stroskotala.

Prečo to celé kedysi vlastne robil? Ako je možné, že po tom všetko preplával dalej bez akéhokoľvek trestu? A čo vieme o jeho povojnovom pôsobení na pozícii trestného sudcu?

O tom všetkom budeme hovoriť s riaditeľom Dokumentačného strediska holokaustu Jánom Hlavinkom, ktorý zrekonštruoval fragmenty jeho osudov.

Jeden pôsobil ako kňaz v Bánovciach nad Bebravou, druhý len o kúsok ďalej v Slatine nad Bebravou. A obaja sa osobne poznali. Ten prvý, Jozef Tiso, sa stal prvým mužom ľudáckeho Slovenského štátu, ktorý ako nemecký satelit vyviezol na smrť desaťtisíce svojich niekdajších židovských občanov.

Ten druhý, Daniel Kováč bol už od začiatku ostrým odporcom tohto režimu a rozhodol sa aktívne proti nemu tiež niečo robiť - pomáhal najvàčšej odbojovej skupine Flóra A popritom sa snažil zachraňovať tiež prenasledovaných židovských obyvateľov.

Ako evanjelický kňaz prišiel na dômyselný systém, ako docieliť, aby sa nakoniec títo ľudia vyhli deportáciam.Lenže jeho činnosť sa prezradila a on skončil v ľudáckom kriminále, odkiaľ písal ostré riadky niekdajšiemu známemu, prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi.

No a nakoniec sa Daniel Kováč burcoval k neposlušnosti voči ľudáckemu režimu a zapojil sa aj do Slovenského národného povstania.Odpovedal svojmu niekdajšiemu známemu prezident Tiso na jeho ostré riadky, v ktorých pranieroval ľudácky režim? 

Prečo sa vlastne rozhodol evanjelický farár Daniel Kováč, ktorý bol v čase vojny otcom troch detí, takto riskovať a ísť proti moci v čase, keď iní kolaborovali alebo mlčali? A prečo sa stala jeho činnosť neskôr tŕňom v oku aj pre komunistický režim?

O tom všetkom budeme hovoriť s americkou výskumníčkou Madeline Vadkerty, ktorá po rokoch oprášila jeho zabudnutý príbeh.