Príbehy 20. storočia Ringier Slovakia Media s.r.o

Stanislav Hlučka bol počas 2. svetovej vojny členom československej zahraničnej armády a príslušníkom RAF, vojenského letectva britských ozbrojených síl. Ako vojenský letec sa zapojil aj do SNP, no aj napriek tomu bol v roku 1948 zatknutý a vo vykonštruovanom súdnom procese odsúdený na 5-ročný trest odňatia slobody.

Narodil sa na Východnom Slovensku. V roku 1935 zmaturoval a šiel študovať medicínu do Prahy. V roku 1939 sa po uzavretí vysokých škôl vrátil domov, do novovzniknutého Slovenského štátu, kde bol odvedený do pracovných oddielov, kde slúžili najmä Rómovia a Židia.
Rozhodol sa emigrovať do Palestíny, na vysťahovaleckej lodi vyplával z Bratislavy v roku 1940 a zažil príbehy ako z dobrodružného filmu. Po stroskotaní lode boli zachránení Britmi a Josef bol následne internovaný v egyptskom väzení v Alexandrii.
Po prepustení vstúpil v máji 1941 do československej armády v Alexandrii a bojoval pri Tobruku pri Dunkerque. V roku 1946 si dokončil štúdiá na lekárskej fakulte a o rok neskôr prešiel na chirurgické oddelenie nemocnice Na Bulovke, kde pracoval až do svojho odchodu do dôchodku.

Michal Šebeň sa narodil na Salaši pri Uhrovci v roku 1931. Po vypuknutí SNP sa na salaši začali objavovať partizáni. Jeho brata Adama odviedli do armády, avšak dezertoval a pridal sa k partizánom. Michal zažil odsun vojakov nemeckej armády z Uhrovskej doliny. Jeho rodičia museli odvádzať vysoké kontingenty, nútili ich vstúpiť do družstva. Zostali však na Salaši ako zamestnanci. Jeho súrodenci si museli nájsť iné zamestnanie. Michal vyštudoval strojnícku priemyslovku, oženil sa, pracoval v Tatrovke v Bánovciach nad Bebravou. Po auguste 1968 mal problémy v zamestnaní, neskôr sa zamestnal v Bratislave. Po revolúcii v roku 1989 išiel do dôchodku, vrátili sa do Bánoviec a reštituovali Salaš. Michal napísal knihu o rode Šebeň a histórii Salaša. Pravidelne sa na mieste stretáva celá veľká rodina.

Pred druhou svetovou vojnou žilo v Žiline približne 18 800 obyvateľov, z čoho bolo približne 3500 Židov. Početná komunita nežila izolovane, ale významným spôsobom participovala na živote a rozvoji mesta. Príchodom vojny a vznikom krutého Židovského kódexu, ktorý vstúpil do platnosti v septembri 1941, sa ich spoločenské, sociálne, ekonomické a ľudské podmienky začali drasticky zhoršovať. Bol to jeden z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe.
Ako vnímala toto tragické obdobie v našej histórii detskými očami Margita Naďová?

Vypuknutie druhej svetovej vojny na život ľudí v osade Horná Stredná, skrytej hlboko v Strážovských horách, vplývalo len okrajovo. Desať rodín osady žilo svojím životom podobne ako pred vojnou. Slovenský štát im zabezpečoval falošný pocit istoty a bezpečia.
Mladí slovenskí muži však už v tom čase rukovali do zložiek Slovenskej armády, ktoré po boku nacistického Wehrmachtu bojovali na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu. Krutosti vojny sa k ľuďom v osade dostali až vypuknutím Slovenského národného povstania.
Albín Jankulík mal v tom období deväť rokov a pamätá si na vypálenie Hornej Strednej. Nemci si celú udalosť zaznamenávali kamerou a použili ako súčasť týždenných propagandistických správ.

Edite Grosmanovej nacisti zobrali detstvo. Bola v prvom transporte do koncentračného tábora Auschwitz. Pre náš podcast hovorila ako jedna z troch posledných žijúcich Sloveniek z prvých transportov.
25. marca si pripomenieme mimoriadne smutné výročie. Pred 82 rokmi odišiel zo Slovenska prvý dievčenský židovský transport. Vypravili ho z Popradu do koncentračného tábora Auschwitz.
V marcové dni krátko po sebe odišli viaceré transporty. V úplne prvom transporte bolo tisíc mladých žien. Do októbra 1942 bolo z územia ľudáckej slovenskej republiky vyvezených takmer 58 000 obyvateľov židovského pôvodu. Ďalších 13 000 bolo deportovaných po potlačení Slovenského národného povstania.
Deportácie a hrôzy holokaustu neobišli ani slovenských Židov, ktorí sa počas vojny, po arbitráži ocitli na maďarskom území.
Edita Grosmanová je jednou z troch žijúcich Sloveniek z prvých transportov. Manželka scenáristu oscarového filmu Obchod na korze Ladislava Grosmana zažila strašné veci, ktoré sú pre nás úplne nepredstaviteľné. Prežívala krásne detstvo, a zrazu, z ničoho nič, prišlo peklo. Dnes o tom hovorí pokojným hlasom a mrzí ju jedine to, že v spoločnosti sa zasa zdvíha násilie a extrémizmus.