Príbehy výnimočných Novozámčanov vynimocninovozamcania

O nadčasovom celospoločenskom význame životného diela najvýnimočnešieho obyvateľa Nových Zámkov, jazykovedca Antona Bernoláka, hovorí v špeciálnom podcaste lektorka Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch, Marta Kasášová.

Jedným z miestnych lídrov Nežnej revolúcie bol aj Ondrej Berta, tajomník mestského národného výboru v roku 1990, ktorý v špeciálnom podcaste spomína na vývoj udalostí smerujúcich k zmene spoločenského usporiadania ako aj humanitárnu cestu, počas ktorej riskoval svoj život, aby neskôr doviedol Nové Zámky k slobodným voľbám.

180 ročná vojensky strategická úloha dvoch pevností tvorí históriu mesta, ktorého oslobodenie po 22 ročnej nadvláde Osmanskej ríše oslavovala celá Európa. Miestny historik, Alexander Štrba, hovorí v špeciálnej epizóde podcastu najmä o najdôležitejších udalostiach oboch vojenských stavieb, naivnom dobrodružstve mladého bojovníka, hanebnej zrade cisárskeho plukovníka ako aj o vlastnej motivácii k bádaniu po stopách dejín v jeho rodnom meste.

Novozámčan Juraj Meliš (13.6.1942 Nové Zámky - 22.11.2016 Skalica) bol výtvarník, grafik a akademický sochár. V rokoch 1960 až 1966 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Jozefa Kostku. V rokoch 1973 – 1988 pôsobil ako externý pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1989 bol spoluzakladateľom združenia výtvarníkov Gerulata. V období 1990 – 2007 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, a to ako vedúci ateliéru Katedry sochárstva (1990 - 2008) a ako profesor od roku 1992. O máloktorom umelcovi možno bez námietok a tieňa pochybností povedať, že jeho dielo sa nepodobá na nič okolo seba, že jeho vizuálny svet je pôvodný, a pritom jasne rozpoznateľný. O Jurajovi Melišovi to platí bezo zvyšku. Za viac ako štyri desaťročia, počas ktorých sa venoval sochárstvu, sa stal jednou z najosobitejších postáv výtvarnej scény na Slovensku. Uvzato a tvrdohlavo, s totálnym nasadením, s neobyčajnou vnútornou vášňou a etickou naliehavosťou vytrvalo kráčal za cieľom nájsť a vyjadriť svoje miesto v umení a čase, ktorý žil. Melišovo chápanie sochárstva „sochaného“ z chudobných materiálov, pozbíjaného z holých, nahrubo opracovaných, prepaľovaných, absurdne a vyzývavo pomaľovaných trámov, dosiek, fošní a kmeňov, zdrôtovaných debničiek, hrdzavých plechov a banálnych objektov každodennosti je v dejinách nášho umenia 20. storočia mimoriadnym (a možno dodnes nedoceneným) vizuálnym gestom. Jeho tvorbu výrazne poznačila spoločensky pohnutá atmosféra prelomu 60. a 70. rokov po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, plná občianskych dezilúzií a sklamaní. Táto „nadutá a schematická doba“ viedla autora k tomu, aby bol – ako hovoril – „sám so sebou načisto“. Takmer od začiatku mali Melišove diela: objekty, sochy, prostredia, koláže či kresby priamy občiansky rozmer, vyznačovali sa adresným vyjadrovaním, neboli v nich žiadne vynútené mimikry či prispôsobovanie sa. Už v tvorbe prvých environmentov a objektov prezentoval nové antitradičné a antiestetické, „plebejské“ nazeranie na sochu. Od voľného – scénického – inštalovania priestorových celkov rozmanitými zostavami drevených objektov prešiel k vytváraniu umelých „muzeálnych“ úsekov prírodného prostredia v interiéri a patril k prvým, ktorí si v umení všimli ekologické ohrozenie sveta. Svojsky reflektoval vzťah konceptu a sochárskeho, neodadaizmom inšpirovaného objektu; stal sa jedným z kľúčových predstaviteľov neoficiálnej scény, a keďže mu bolo znemožnené realizovať a vystavovať voľné sochárske diela, venoval sa tvorbe vizuálnej poézie, vytváraniu grafických albumov s projektmi neuskutočnených sôch a šíril ich medzi priateľmi. V 80. rokoch pre seba objavil motív vlastnej, predčasne odliatej posmrtnej masky, ktorý sa preňho stal prostriedkom zamyslenia sa nad osudmi (manipulácie) jednotlivcov v spoločnosti. Meliš vždy vyslovoval svoje posolstvá „holými vetami“. Svoje „pravdy“ aj po roku 1989 formuloval tvrdo, priamo, údernými a jednoduchými prostriedkami a gestami. Rastúca miera sarkazmu v jeho poslednej tvorbe bola v priamej úmere k pociťovanému a prežívanému zúfalstvu zo stavu vecí verejných. Na silnom duchovnom a etickom kréde postavil aj pedagogickú činnosť na VŠVU. Melišovi nikdy nešlo o krasorečenie či ”peknotu” tvarov, za určitou brutalitou výrazu možno odhaliť citlivosť, za barbarstvom nehu, za výkrikom rozvážnu úvahu. Ironicky, neraz s diabolským ostňom sarkazmu, ale nikdy nie zlostne, často s humorom a láskavým postojom, bol vždy pripravený - pre tých chápavých i nechápavých - cez smiešno-smutné pocity, úsmev a úškľabok, zjaviť cez sochy a kresby pocity osobnej civilizačnej skepsy a tragickosti. Juraj Meliš je laureátom ocenení

Stovky ton leteckých bômb zhodených na Nové Zámky počas 2. svetovej vojny v rokoch 1944 a 1945 vzali mestu takmer všetko, nie však výnimočnú vnútornú silu Novozámčaniek a Novámčanov postaviť napriem tragickým stratám na životoch a majektu svoje mesto späť na nohy. Autor knihy Uzol - Vojnový príbeh Nových Zámkov, ktorá vyšla vo vydavateľstve Absynt, Marek Hudec, hovorí v špeciálnej epizóde podcastu najmä o motivácii k výskumu, svojom vzťahu k rodnému mestu, historých faktoch, príbehoch obetí a poškodených 3 ničivými bomardovaniami, ako aj o fyzickej obnove a psychickom vysporiadávaní sa mesta s vojnovými udalosťami. 
(Fotografia: Štátny archív v Nitre, pracovisko Archív Nové Zámky)

Novozámčan Milan Jamrich je emeritným profesorom molekulárnej biológie. V rokoch 1965 - 1968 navštevoval novozámockú SVŠ. Aby si splnil životný sen, rozhodol sa v roku 1970 emigrovať za štúdiom do Nemecka (Frankfurt, Heidelberg) a neskôr do USA (Yale). Pracoval v amerických vládnych agentúrach - National Institutes of Health v Bethesde (Maryland, USA) a v U.S. Food and Drug Administration vo Washingtone, kde viedol oddelenie génovej terapie. Viac ako 20 rokov pôsobil ako profesor molekulárnej biológie na Baylor College of Medicine v Houstone (Texas, USA). Vo svojom výskume sa zameriaval najmä na vývojovú biológiu. Objavil kľúčový gén, ktorý spôsobuje vývin očí u organizmov. Výskumné výsledky jeho laboratória pomohli spoznať príčiny mnohých ľudských chorôb. Okrem molekulárnej biológie je jeho veľkou vášňou atletika - skok do výšky, ktorému sa dodnes aktívne venuje. Je majstrom ČSSR v ľahkej atletike, medzinárodným majstrom Veľkej Británie, vysokoškolským majstrom Nemeckej spolkovej republiky, 10-násobným majstrom USA, 3-násobným vicemajstrom sveta, majstrom sveta a halovým majstrom sveta veteránov v skoku do výšky. Bol trénerom anglického desaťbojára Colina Borehama, ktorý reprezentoval Veľkú Britániu na Olympijských hrách v Los Angeles v roku 1984. Milan Jamrich, Čestný občan Mesta Nové Zámky (2003), podporuje od roku 1995 finančným štipendiom študentov Gymnázia Nové Zámky, ktorí sa najväčšou mierou pričinili o dobrú povesť školy - laureátov Ceny Milana Jamricha. Spoluorganizoval tiež už 11. ročníkov charitatívneho behu na pamiatku svojho zosnulého syna Alexa (Alex’s 5k) na podporu povedomia o autizme, jeho výskumu a starostlivosti o pacientov. Od roku 2011 sa ním podarilo vyzbierať viac ako 200 tisíc dolárov. (Fotografia: Texas Medical Center)