Nepomôžu nám pekné rečičky, radšej ľudí vyruším, nech si kladú otázky, tvrdí teológ Marián Prachár
„Nemusíme hneď cestovať na Mars, stačí, ak by sme viac investovali do charakterov, do zmýšľania. Výsledkom bude, že by to vyzeralo inak medzi ľuďmi, národmi i náboženstvami“, tvrdí teológ a farár Marián Prachár. Opäť tu máme Vianoce. Sviatky, ktoré počas stáročí nadobudli mnoho obsahových vrstiev: ten náboženský hovorí o narodení Spasiteľa; kultúrno-tradičný o hodnote rodiny, blízkosti a lásky; historický o oslavách zimného slnovratu ako znovuzrodenia slnka, ktorý kresťanstvo zaodialo rovno Ježišom ako prameňom svetla. A z toho potom pramení aj symbolický obsah Vianoc ako sviatkov svetla a nádeje do tmavých a chladných dní bežného roka. Tie tohtoročné sú v hemisfére kresťanského západu špeciálne aj otváraním tzv. svätých brán na rímskych bazilikách, ktorými katolíci vstupujú do jubilejného roka. Židovský predobraz jubilea hovoril o odpočinku pre pôdu i jej pánov, zmazávaní dlhov a návrate majetku do pôvodného vlastníctva. O čom je ten kresťanský s jeho sociálno-spoločenskými presahmi? Na to sa pozrieme s katolíckym kňazom a teológom Mariánom Prachárom. „Židia vedeli, že ak by nik neošetril otvárajúce sa ekonomické nožnice, môže to skončiť jedine vojnou. Môže to byť pre nás výzvou, či by sme s tým nevedeli niečo urobiť aj my. Aby veľmi bohatí nebohatli ešte viac, lebo to nepotrebujú. Mohlo by sa to použiť k dobru všetkých. Aj tí bohatí sa budú lepšie cítiť v spoločnosti, ktorá je spokojná a láskavá k najbohatším“, reflektuje Marián Prachár odkaz jubilejných rokov, ktorými sa katolícka cirkev inšpiruje ešte v židovskej biblickej tradícii. Šlo by podľa neho o „nápravu ekonomického neporiadku a krívd“. V podcaste hovorí aj o samote, ktorú však odlišuje od osamotenosti. Reflektuje tému celibátu. Je pritom otvorený jeho uvoľneniu. „Mali by byť kňazi, ktorí si celibát dobrovoľne vyberú a potom ženatí. Mali sme s nimi skúsenosť už v tajnej cirkvi a fungovalo to“, tvrdí Prachár. Rovnako nevidí zatvorenú pre budúcnosť otázku užšieho zapojenia žien do služieb v cirkvi. „Jeden chromozóm nemôže byť tým najrozhodujúcejším faktorom, okolo ktorého sa budeme točiť donekonečna. Že niekomu je niečo dovolené a niekomu naopak zakázané. V biblii to nikde nemáme“, hovorí. Nevyrušuje ho ani pokles veriacich, ktorí sa hlásia k niektorej z cirkví na Slovensku, ako ho zachytilo ostatné sčítanie obyvateľov z roku 2021. Napríklad len katolíkov je za desať rokov o 300 tisíc menej. Cirkvi podľa neho musia vystúpiť z chrámov a ísť za ľuďmi do ich prostredí. V Rusovciach napríklad prestaval nevyužívaný kostol svätého Víta na kaviareň. „Psychiatri a psychológovia majú dnes niekedy viac práce ako ostatní lekári, lebo veľa ľudia nemá choré telo, ale svoju dušu. Prečo by som teda ja dnes nehovoril otvorene aj o tom, čo robí dušu zdravou. A to môžem nielen v kostole, aj v priestore, kde sa podáva káva“, rozpráva Marián Prachár. Hovorí pritom, že v hľadaní šťastia môžu veriacich ľudí predbehnúť tí bez viery. „Lebo sa budú pýtať, čo majú robiť, aby boli v živote šťastní. Budú siahať po duchovných sférach, lebo to materiálne a plné brucho už im stačiť nebude“, dopĺňa. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
