„Problém námestí nie je odchod krajiny z Európskej únie. Problém námestí je o mentálnom odchode Slovenska z prostredia civilizovaných krajín“, tvrdí Ladislav Snopko, disident, zakladateľ Verejnosti proti násiliu, jeden z dramaturgov námestí Novembra’89. „To, čo sa tu momentálne deje, je o strate ambícií fungovať civilizovane v civilizovanom svete“, vysvetľuje. Dnešné Slovensko má podľa neho okrem volebných miestností dva typy miest, kde sa rozhoduje o jeho budúcnosti. Tým prvým, oficiálnym, ale bez dobrej povesti – ako podčiarkuje - je parlament a druhým sú tu už tridsaťšesť rokov námestia našich miest. Námestia ako pamäť úsilia občanov Slovenska o slobodnú a demokraticky spravovanú krajinu. To sú slová jedného zo zakladajúcich členov Verejnosti proti násiliu, dramaturga námestí z Novembra’89, človeka disentu, neskoršieho trojnásobného ministra kultúry Ladislava Snopka. Už krátko po predčasných voľbách, ktoré poslali Roberta Fica opäť na úrad vlády, hovoril, že „boj za slobodu sa neskončil Novembrom’89. Dnes musíme pokračovať“. Písal sa prvý február 2024. Máme tu február 2025 a námestia sa opäť plnia a opäť z nich zaznieva obava o osud krajiny a odhodlanie brániť jej demokratické smerovanie. Ak Snopko ako pamätník a protagonista Novembra pripomína, že námestia v roku 1989 zrušili komunistickú totalitu, v roku 2018 zas odrazili prvý pokus o Ficovu autokraciu, ako vidí ich aktuálny rádius? „Problém námestí nie je odchod krajiny z Európskej únie. Problém námestí je o mentálnom odchode Slovenska z prostredia civilizovaných krajín“, tvrdí. „To, čo sa tu momentálne deje, je o strate ambícií fungovať civilizovane v civilizovanom svete“, vysvetľuje Ladislav Snopko. Spôsoby mocných tu podľa niekdajšieho dramaturga Novembrových námestí nabrali „negustióznu podobu“. „Sludujeme tu, zjednodušene povedané, boj dvoch zúfalstiev. Jedno reprezentujú námestia, plné zúfalý ľudí, lebo im uteká svet pod rukami a chcú to zastaviť. Druhé reprezentuje zúfalstvo mocných, s premiérom na čele, ktorí vidia, že im uteká moc spod rúk a chcú si ju zúfalo udržať“, hovorí. Kritickým je podľa neho fakt, že boj týchto zúfalstiev sa deje nad priepasťou, do ktorej sa rúti krajina. „Problémom už nie len to, či uspejú námestia. Problém je aj to, ako bude potom“. Ladislav Snopko tu naráža na fakt, že krajina sa podľa neho nachádza hospodársky i politicky „nad priepasťou“. Sebakriticky – a tu myslí na aktérov Novembra’89 a prvých ponovembrových vlád – hovorí o zanedbaní investícií do vzdelania. „Krajina, ktorá podporuje vzdelanie a kultúru na prvom mieste, podporuje mentálne zdravie svojich občanov. Vzdelaný a múdry, rozhľadený občan vie, ako má fungovať jedna spoločnosť. Takých občanov sme nevychovali“, uvažuje Snopko. „Vzdelanie a kultúra hovorí – nie všetko sú peniaze, nie všetko je plný válov, nie všetko je nové auto každé tri roky atď. A toto nám odišlo. To je tá bieda, ktorú cítim v tejto krajine“, hovorí. Chýba tu podľa neho „pamäť“, „úvahy o hodnotovej nadstavbe“, „svetonázorová polemika“. A príčinou toho stavu nie je podľa Ladislava Snopka aktuálna politická garnitúra, je len dôsledkom rezignácie na vzdelanie a kultúru. „Robert Fico je len dôsledkom toho, že sme rezignovali na vzdelanie a kultúru v tejto krajine“ Podcast pripravil Jaroslav Barborák.
