plan.art – neprvoplánovo o umení a kultúre plan.art

Rozprávať sa s režisérom Dušanom Hanákom znamená rozprávať sa o človeku. A tak aj tento rozhovor sa vracal cez rôzne témy stále k človeku, ktorý je Hanákovým celoživotným záujmom. Vo filme, vo fotografii, v živote. Nakrúcať o človeku znamená zaujímať sa o neho. A byť pritom pravdivý a autentický. K tomu vedie cesta, z ktorej je dôležité nezísť. Ako Dušan Hanák hovorí: „Najprv musíš byť človekom, potom buď filmárom.”

Peter Mazalán vyštudoval operný spev a architektúru. A vo svojich projektoch prepája špecificky oba svety do intermediálnych inscenácií, ktoré ponúkajú intenzívny umelecký zážitok. V obsahu ide do privátnych svetov a cez spev, silné texy a pôsobivý hudobný i vizuálny koncept komunikuje témy a príbehy, o ktorých je dôležité nemlčať. Mariana Jaremková sa s ním rozprávala o jeho umeleckej ceste od konceptuálnych diel a inštalácií až k stále väčšiemu zdivadelňovaniu. Od filozofujúcich performancií k výraznej osobnej výpovedi čerpajúcej zo skutočných príbehov.  Takými boli napr. Už stačí/Ich habe genug, Zimná cesta/Winterreise či Piesne o mŕtvych deťoch/Kindertotenlieder. A takou bude aj Labutia pieseň. 



Foto vo vizuáli: Jakub Gulyas

Prejsť len tak okolo obrazov Martina Gerboca sa nedá, fascinujú a lákajú nahliadnuť (do) za temnotu. Rozprávať sa s maliarom Martinom Gerbocom znamená rozprávať sa súčasne o filozofii, poézii, hudbe. Pretože „obraz je všetko mimo obrazu”.

Martin Gerboc v našom podcaste hovorí aj o antisystémovosti, dezilúzií, o abstrakcii vs. realizme, špecifikách a dynamike trojuholníka autor – kurátor – divák, fenoméne manipulácie umením, emocionalite i narácii obrazu, tele aj koži, Witkinovi, o obrazoch ako filmových sekvenciách, poézii. O sebe. 

Hudobník a skladateľ Dalibor Kocián, známy ako Stroon, má za sebou úspešný rok a pred sebou zaujímavé projekty. Chystá sa vydať nový album, komponuje hudbu k niekoľkým filmom a aktuálne spolupracuje so Slávou Daubnerovou na inscenácii Trójanky. Jeho tvorivý záber je široký, okrem komponovania pre divadlo či film napr. hudobne sprevádza projekcie nemých filmov a jeho žánrový záber je nemenej rôznorodý – od metalu, cez hĺbavú elektorniku, až k vážnej hudbe, ideálne vo fúzii a so zvukom vibrafónu. A takto pestré bývajú aj rozhovory s ním, v tomto sa napr. dozviete aj to, že priveľa oxytocínu škodí a že v súčasnej spoločensko-politickej situácii už nepomáha ani meditácia. Buďte zen a počúvajte.

Divadlo SkRAT oslavuje 20. narodeniny, resp. už 25., ak prirátame roky pred tým, ako začalo fungovať pod týmto názvom. Tak dlho sledujeme súdobú realitu zachytenú v jednotlivých inscenáciách. A tak ako divadlo Stoka, kde má jeho poetika svoje korene, aj SkRAT si udržiava kontinuitu v tom, čo bolo pre obe divadlá dôležité od začiatku a pretrváva dodnes – radosť z tvorby a sloboda. S Ľubom Burgrom (a s Rexom) sme si sadli v A4-ke (ktorá tiež oslavuje 20. narodeniny), aby sme si aspoň v skratke pripomenuli, čo tvorí esenciu SkRAT-u, „výhybky” v jeho vývoji a že témy alebo momentky z  inscenácií spred niekoľkých rokov vyvolávajú nie príjemné dejà vu. A že zatiaľ čo SkRAT je stálica, tak o iných sa dá povedať, že sú skôr spotrebný materiál.

Martin Shooty Šútovec aktuálne predstavuje svoju už šiestu knihu politických karikatúr, ktoré boli uverejnené v ostatných štyroch rokoch v Denníku N. Tak ho ľudia poznajú, a tak ho majú radi. Čo má ale rád Shooty?! V našom rozhovore sme sa politike venovali len krátko a prešli sme – vášnivo, platonicky i unavene – na iné témy: grafiku, reklamu, komiksy, knihy, znova knihy, banjo, hudbu, a ešte hudbu, Beavisa a Butt-Heada aj rybičky… Shootyho svet je rozhodne pestrejší ako ten politický.



Foto: Denník N – Tomáš Benedikovič