Je najvyšší čas, aby sa mlčiaca väčšina ozvala. Ak nie, moc si príde i po vás, odkazuje novinárka Homolová Tóthová
Imúnni voči hrôzam minulosti rozhodne nie sme pretože vždy bude niekto, kto si bude myslieť, že je niečo viac. Je načase, aby sa mlčiaca väčšina ozvala, pretože ak nie - hrozí, že raz si moc môže prísť aj po vás. Tvrdí novinárka Veronika Homolová Tóthová. A čo bola akcia T4, ktorá stála životy státisícov detí? Vždy bude niekto, kto bude mať pocit, že on má právo hovoriť o tom, kto aký život bude žiť. Jediné, čo ti garantuje, že ty budeš môcť žiť, tak ako ty chceš, je slobodná spoločnosť. A keď za tú slobodnú spoločnosť nebojuješ vtedy, keď ju máš - a keď sa neozveš proti neprávosti, proti neslušnosti a proti tomu, keď niekoho vystavujú na pranier na základe úplne lživých vecí, tak postupne z tej slobody ukrajuješ, až raz si napokon prídu aj po teba, hovorí v Ráno Nahlas novinárka, režisérka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová. Bolo ich viac ako štvrť milióna. Deti s Downovým syndrómom, epilepsiou či s nejakou formou mentálnej retardácie alebo telesnými malformitami. Deti na autistickom spektre či na vozíku alebo proste nejakou odlišnosťou. Všetky sa stali obeťou vedomej a pedantne naplánovanej nacistickej genocídy, ktorá sa stala aj akýmsi predobrazom a testovacím laboratóriom samotného Holokaustu. Bol to takzvaný program T4. Program, ktorý mal očistiť nemecký národ od takzvaných "životov nehodných žitia" a zbaviť tak Tretiu ríšu aj nákladov na starostlivosť o týchto svojich občanov. "Nevytŕčaj hlavu", to je asi to základné heslo, ktoré nás tu 40 rokov učili, no a toto - či chceme alebo nie, je v nás, a buď sa s tým vieme popasovať alebo to ani nevnímame a žijeme podľa toho." Napriek tejto až neuveriteľne cynickej beštialite je tento program u nás prakticky neznámy. Dobre známe sú však obete Holokaustu páchaného tisovým Slovenským štátom, ako i obete komunistického teroru po februárovom prevrate v roku 1948. "My sa snažíme buď prikloniť - alebo sa priamo pridať na stranu víťazov, ktorí sú schopní vybojovať kľúčové bitky aj za nás, no a zároveň, nie sme schopní niesť zodpovednosť za to, čo sa v našej minulosti stalo.," tvrdí Veronika Homolová Tóthová Aké je teda to naše historické povedomie o našich vlastných dejinách? Čo o nás vypovedá tá neustála potreba hrubých čiar a nechuť pozrieť sa pravde o nás samých priamo do očí? Prečo bola červená komunistická totalita rovnakým zlom ako tá hnedá fašistická a prečo sú reči o očkovacej totalite či aktuálnych politických perzekúciách na úrovni politických procesov z 50. rokov urážkami skutočných obetí vtedajších totalitných zločinov? No a napokon, aké vzorce správania v nás zanechali dve prežité totality - a napriek poučeniam z minulosti, môžu sa všetky tie hrôzy zopakovať aj dnes? "Kritické myslenie je strašne dôležité, veľmi ho potrebujeme a - áno, strašne sme ho zanedbali, ale zároveň nám chýba ešte niečo iné - a chýba nám to tu ešte predtým, než budeme cibriť kritické myslenie, no a to je empatia. Empatia, ako schopnosť predstaviť si - a vcítiť sa do toho, že ten iný človek, je presne taký istý človek, ako ty sám," tvrdí Homolová Tóthová. Témy pre rešpektovanú novinárku a spisovateľku Veroniku Homolovú Tóthovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
