Náš príbeh ProCare a Svet zdravia Náš príbeh

„V Nemocnici Bory som dostala veľkolepú príležitosť, možno jedinečnú na niekoľko ďalších rokov, urobiť niečo dobré. Veď kto iný má meniť slovenské zdravotníctvo, keď nie my, zdravotníci?“ hovorí nám do kamery Andrejka, keď s ňou natáčame krátke video. Chceme budúcim zamestnancom novej nemocnice v Bratislave ukázať ľudí, ktorí ich budú v tímoch viesť a zároveň pacientom predstaviť zdravotníkov, ktorých v nemocnici stretnú.

„Smútok, to je tá emócia, ktorú teraz pociťujem. Lebo vidím, koľko ľudí umiera. Covid ma naučil smútiť.“ 

Dagmar kladie ruky na klavír a pomaly stláča biele a čierne klávesy. Aby sa ich prsty mohli dotknúť, iba pre túto chvíľu a iba na pár minút odhalí dlane. Všetko ostatné dokonale skrýva overal, ktorý ju chráni.

Keď kráčame po nemocničnej chodbe, počuť len klopkanie našich topánok. Na oddelení je práve pokoj, iba z jednej izby počuť slabý smiech. „Chcel som, aby mi Kristínka prečítala noviny, dobre na nich nevidím. A ani neviem, čo sa deje vonku, som tu už dlho,“ rozpráva práve starší pacient, keď otvoríme dvere do jeho izby.

Našli sme ju, Ivanka je tam. Spolu s dobrovoľníčkou Kristínou. Študentka neďalekej strednej školy pohladí pacientovi dlaň a už berie zo stola noviny, aby mu prečítala, čo ho zaujíma. Pán jej úsmev opätuje a s chuťou si sadá na stoličku vedľa svojej postele. Je pripravený počúvať.

Predstavme si pacienta, ktorý príde do nemocnice so zlomenou nohou. Zoperujú ho, všetko prebehne v poriadku a keďže bude musieť istú dobu ostať na lôžku, zavedú mu močový katéter. Po troch dňoch sa u neho prejavia príznaky zápalu močových ciest. Ako to súvisí s jeho zlomenou nohou? Nijak. Dostal nozokomiálnu alebo nemocničnú nákazu. Nájdeme ju v každej nemocnici. Aj v tej najšpičkovejšej vo Švajčiarsku. Niektorej zabrániť dokážeme, inej nie. Ako je však možné, že európske krajiny hlásia výskyt nozokomiálnych nákaz na úrovni od päť do desať percent a tie slovenské len jedno percento?

Keď mu kamarát v jedno leto povedal, že súkromná sieť nemocníc organizuje pre študentov medicíny letný kemp, bol skeptický. Nemyslel si, že by mu súkromník ako budúcemu lekárovi mohol ukázať niečo, čo ho odborne posunie. Po týždni na východnom Slovensku ale z kempu odchádzal s pomerne dlhým zoznamom skúseností, s minimálne 19 novými kamarátmi, jednou potenciálnou priateľkou, no najmä s veľkou chuťou sa okamžite po škole pridať do tímu lekárov niektorej z nemocníc na východe.

„Chodila som vtedy domov z práce okolo pol ôsmej večer, už za tmy. Raz som ale prišla skôr, o šiestej. Môj manžel sa na mňa začudovane pozrel a hovorí:

,Pani, vy ste kto?‘

Nerozumela som.

,Lebo moja žena takto skoro z práce nechodí.‘

A inokedy som opäť raz prišla výnimočne o šiestej a manžel na to:

,No vy sa nikdy nepresťahujete, keď budete domov chodiť takto skoro.‘“